Balada o zmene volebného systému

Už sme si zvykli, že v rámci navrhovaných celospoločenských zmien a vylepšení nášho demokratického súžitia sa politici často a radi zameriavajú aj na volebný systém. Kým v Čechách pred pár rokmi napr. Karel Janeček, bojovník proti korupcii, navrhoval prekopať volebný systém a podporiť „priamu voľbu poslancov“, na Slovensku sa svojho času Daniel Lipšic tiež nechal počuť, že by bol rád, keby sme si volili aspoň polovicu poslancov v jedno-mandátových volebných obvodoch. O niekoľko rokov s podobným nápadom prišiel Richard Rybníček. Neubehol ani jeden volebný cyklus a pred založením vlastnej strany s rovnakým nápadom prichádza aj Andrej Kiska.

Dovolím si tiež predostrieť svoj nanajvýš radikálny návrh: nič na našom volebnom systéme nemeniť.

Tieto návrhy nie sú v prvom rade problematické len pre svoj obsah — a ten je veru nanajvýš problematický, k čomu sa ešte dostaneme. Problémom je najmä to, že sa prezentujú ako riešenia na situácie, ktoré volebné systémy riešiť nemajú a ani nevedia. Vzdychať nad korupciou v politike a navrhovať, že zmenou volebného systému umožníme ľuďom voliť lepšie, je ako zmeniť značku zubnej pasty, lebo nás rozbolel zub. V horších prípadoch je to rovnako nápomocné ako vychvaľovať ľuďom s kŕčovými žilami cnosti chôdze na rukách.

Problémy, ktorým čelí slovenská spoločnosť a ktoré kvária našu politiku sú mnohoraké, ale je omylom predpokladať, že zmena pravidiel vo voľbách dokáže jedným šmahom urobiť politikov poctivých a cnostných a občanov angažovaných a aktívnych. Volebný systém je len mechanizmom na počítanie a agregovanie vôle a preferencií voličov a spôsob ich premeny na politické zastúpenie. Má zmysel o ňom diskutovať, keď riešime, aké majú rozličné návrhy potenciálny dopad na politický život a nakoľko napĺňajú ktoré ideály demokratického zriadenia.

Nemá však zmysel o volebnom systéme diskutovať ako o možnom proti-korupčnom opatrení, nástroji zvyšovania dôležitosti regiónov, alebo nebodaj ako o mechanizme na obmedzenie moci politických strán. Keď ešte pred dvesto rokmi Madison očakával, že správnym dizajnom politických inštitúcií je možné obmedziť silu frakcií, mohli sme to ešte považovať za poctivý omyl. Keď aj po vyše dvesto rokoch demokratických skúseností a pozorovaní niekto ešte stále predkladá napr. jedno-mandátové obvody ako liek na údajné neduhy politična, potom slová, ktoré sa nám tlačia na jazyk, už medzi seba ani nepustia tak jemné odsudky ako „naivný“ a „nerozvážny“. To už má človek chuť siahnuť po vulgarizmoch.

Nedocenený ideál jedného volebného obvodu

Náš jeden volebný obvod považujem za viac-menej pozitívny z viacerých dôvodov. Nižšie sa dočítate, prečo je toto Mečiarovo dedičstvo nečakaným ideálom proporčnosti, prečo nie je regionalizácia dobrým dôvodom domáhať sa jeho zmeny, ale naopak môže prispievať k neliberálnemu fragmentovaniu štátu. K týmto argumentom ešte na úvod pridávam jeden strategický a jeden — podľa mňa najsilnejší — normatívny, resp. hodnotový. Najprv k prvému strategickému. Viac než plánovaním tu skôr historickým nedopatrením máme volebný systém, ktorý na rozdiel od okolitých štátov môžeme považovať za jednoduchý, prehľadný a pomerne férový. Obávam sa, že otvorenie témy jeho možnej zmeny nepovedie k jeho vylepšeniu, ani dosiahnutiu nejakého ideálu, ale k posilneniu prvkov, ktoré prospejú momentálnej mocenskej konštelácii k upevneniu si svojich pozícií.

Tým druhým, hodnotovým momentom, ktorý ma ako politického teoretika núti sa nášho volebného systému zastávať, je jeho nedocenená blízkosť demokratickému ideálu. Na postihnutie tohto momentu nám ale treba kratšiu terminologicko-konceptuálnu odbočku. Slovko constituency sa do slovenčiny často prekladá ako volebný obvod, čo je asi aj príčinou mnohého konceptuálneho zmätku. Constituency je totiž voličstvo, čiže spôsob, akým sa občania v demokracii formálne rekonštituujú a prizná sa im reprezentácia. Constituency je teda spôsob, akým štát zadefinuje občanov voliacich si svojich zástupcov. Najprv sa musí definovať, kto sú voliči, až potom sa prijímajú následné pravidlá volieb, ktoré definujú napr. aj volebné obvody alebo mechanizmy počítania hlasov, atď. Voličstvo [constituency] sa najčastejšie definuje teritoriálne, ale existujú aj iné možnosti, napr. delenie voličstva podľa profesie, náboženstva, pohlavia, rasy, triedy, či kasty [1].

Môžete namietať, že je to zbytočný rozdiel, keďže sa v praxi voličstvo aj tak najčastejšie definuje volebným zákonom, resp. voličstvo býva definované a de facto stotožnené s volebným obvodom. U nás sa prekrýva, lebo voličstvo je chápané ako všetci občania SR a volebný obvod je tiež len jeden, totožný s územím SR. Ak by sme ale zaviedli viac volebných obvodov (podľa krajov, alebo dokonca jedno-mandátové obvody) potom by sme vlastne re-definovali aj voličstvo — už by to neboli občania SR, ale občania-obyvatelia krajov alebo občania-obyvatelia konkrétnych okresov/obvodov (s trvalým pobytom). Lenže pritom je tu aj teoretická možnosť brať voličstvo (constituency) stále ako všetkých občanov SR a prepočítavať ich hlasy proporčne a zároveň zohľadňovať váhu hlasov odovzdaných v niekoľkých teritoriálnych obvodoch (krajoch) pre teritoriálne vybraných kandidátov celoštátnej straníckej kandidátky. Práve na tejto možnosti vidno, že má zmysel rozlišovať medzi obvodom a constituency.

Z normatívneho hľadiska — kvôli demokratickým ideálom rovnosti a legitimity — je pre definovanie constituency dôležité aby boli čo možno najviac heterogénne a stabilné[2]. Len nemeniace sa voličstvo môže naozaj kontinuálne autorizovať a brať na zodpovednosť svojich zástupcov. Len skutočne rôznorodá constituency môže postihnúť rozmanitosť záujmov a perspektív, ktoré majú volený zástupcovia reprezentovať. Definovanie constituency teritoriálne ide proti obom princípom — sťahovanie obyvateľov obmedzuje možnosť stability, zatiaľ čo užšie lokality historicky posilňujú skôr homogenitu, či už ducha alebo iných atribútov. Navyše, územné definície budú vždy zvádzať k prekresľovaniu podľa momentálnych politických nálad alebo výhod, pričom nebude zrejme nikdy možné zaručiť, že v každom voličstve bude rovnaký počet voličov, a ich hlas bude mať rovnakú váhu.

Na Slovensku sa zhodou okolností a z pragmatických dôvodov zaviedol a zachoval jeden volebný obvod. Napriek tomu ale náš volebný systém svojím chápaním constituency nezamýšľane sleduje ideály demokratickej teórie. Voličstvo ako constituency je tu de facto chápané ako všetci občania SR, je stabilné presne do tej miery do akej sa tu rodia, umierajú a získavajú občianstvo obyvatelia SR. Je rozmanité tak, ako je rozmanitá celá republika. A práve pomerný volebný systém umožnený jednou constituency a jedným obvodom podporuje na Slovensku širokú reprezentáciu týchto rozmanitých záujmov a perspektív. Napokon, naša politika je predovšetkým odrazom voličstva a je pochabé snívať o výmene zrkadla, keď máme krivú papuľu.

Jedno malé hurá jednému veľkému volebnému obvodu

Spolu s voľbami je na Slovensku periodická aj debata o ich pravidlách. A spolu s reformným étosom tu niekedy tiež kráča aj skratkovitá tendencia hľadať jednoduché, priamočiare a rázne riešenia, ktorých klasifikáciu vyčerpávajúco dopĺňa spravidla aj ich nesprávnosť. Tak aj na neduhy slovenskej demokracie, zjavné i pomyslené, sa ponúka odstránenie tej zlovestnej anomálie — jediného volebného obvodu. Ako nám žiaden z kritikov nezabudne pripomenúť, je to Mečiarovo dedičstvo.

Vladimír Mečiar, ako otec vlasti, chcel mať istotu, že ho občania-dietky nájdu na začiatku kandidátnej listiny všade, od Stupavy po Sninu. Toto dedičstvo jeho paradoxnej velikášskej malomyseľnosti sa stalo tiež zárukou jeho úpadku a reprezentácie rôznych záujmov naprieč politickým spektrom, ktoré sa mohli v kľúčových momentoch spojiť a poraziť ho. Je to práve veľkosť volebného obvodu ako kľúčový inštitucionálny faktor (spolu s výškou kvóra, metódou prepočtu hlasov a veľkosťou parlamentu), ktorý určuje do akej miery zloženie parlamentu kopíruje nálady, postoje, identity a záujmy voličov. Šesť percent liberálnych voličov, osem percent maďarských ako aj 44 percent ťažko-povedať-akých voličov má istotu, že ich záujmy a hlas zaznie aj v parlamente a to v sile pomernej ich početnosti [pozn. autora: písané po voľbách v roku 2012].

Napriek tomu sa opakovane vzýva priblíženie voličov poslancom cez zavedenie väčšinového systému (jednomandátové volebné obvody) alebo regionálnych volebných obvodov. Takáto zmena má priniesť väčšiu zodpovednosť politikov. Lenže zodpovednosť, ktorú môže volič svojím jedným hlasom vyvodiť voči politikom ostáva rovnaká, zmenšením volebného obvodu len efektívne zmenšíme aj jeho možnosť voľby. Nie je ťažké si predstaviť, že v prípade jednomandátových volebných obvodov by sme dnes čelili nielen ústavnej väčšine Smeru, ale aj parlamentu, kde by okrem Smeru už našlo zastúpenie len pár poslancov SMK/Mostu a KDH, respektíve mestskej liberálnej pravice. Bol by to zrejme parlament bez Beblavých, Poliačikov, alebo Dostálov, ale zato plný okresných veľmožov a regionálnych kmotrov.

To je samozrejme extrémny príklad, ale aj posun k ôsmim (trom? štyrom? dvanástim?) volebným obvodom by bol posunom týmto smerom. Reči o partokracii na Slovensku majú dlhšiu životnosť ako strany samotné. Charakteristickou pre slovenské strany je ale práve ich neduživosť a slabá inštitucionalizácia. Je vysoko otázne nakoľko oslabenie centrál strán v prospech regiónov by napomohlo ich väčšej zodpovednosti a naviazanosti na voliča. Regionalizácia volieb by skôr uľahčila korumpovateľnosť poslancov, ktorých volebné šance a osudy by boli viac odvislé od nálad a priazne miestnych a vplyvných podnikateľov. Príklad českých straníckych kmotrov nech je odstrašujúcim.

Ostatne, nie je ani presne jasné čomu má vlastne z normatívneho hľadiska zmenšovanie volebného obvodu a „priblíženie“ voličovi slúžiť. V krajine, ktorú možno z jedného konca na druhý prejsť autom za niekoľko hodín a v ktorej sa — okrem maďarských okresov — sotva dá hovoriť o nejakých významných regionálnych identitách (kroje a nárečia bokom) znejú reči o priblížení poslancov voličom ako prázdna floskula. Volíme si svojich starostov, primátorov, županov, mestských a regionálnych poslancov, tak prečo by sme mali, ako členovia jednej politickej komunity voliť iných poslancov v Bardejove a iných v Bratislave, keď nám ide o zastúpenie všetkých občanov v celorepublikovej (a tak nešťastne pomenovanej) Národnej rade.

Deliť poslancov na zastupiteľov z prešovského, žilinského alebo bratislavského volebného obvodu by v konečnom dôsledku bolo rovnako arbitrárne ako rozdelenie voličov podľa ich mien z telefónneho zoznamu do obvodov A-D, E-I, J-O až P-Ž (napr.). Teritórium ako základ volebného obvodu je len historický úzus, ktorý neoplýva automaticky väčšou legitimitou než delenie voličov podľa ich povolania, pohlavia alebo poradia v abecede.

Netvrdím, že súčasná podoba nášho volebného systému je dokonalá a nedá sa vylepšiť. Pri akejkoľvek navrhovanej reforme si však treba najprv zodpovedať otázku, aké hodnoty chceme, aby náš volebný systém sledoval. Ak nám záleží na pomernosti volebného systému a zachovaní maximálnej možnej plurality myšlienkových postojov v národnej rade, potom by sme mali byť pri snahách o reformu volebného systému obzvlášť opatrný. Zmenšovanie volebného obvodu (rovnako ako zmenšenie počtu poslancov) povedie automaticky aj k oslabeniu princípu pomerného zastúpenia. Neexistuje totiž spôsob ako zaviesť viac volebných obvodov bez zavedenia väčšinových prvkov a oslabenia proporčnosti.

Blíž K Tebe, Ó Poslanče

Jedným momentom, ktorý sa neustále opakuje pri dôvodení za zrušenie jedného volebného obvodu je geografická blízkosť poslanca a jeho voličov. Táto má nejakým bližšie neurčeným spôsobom zaručiť väčšiu zodpovednosť politikov a lepšiu reprezentáciu špecifických regionálnych záujmov. Oba tieto dôvody sú ale pochybné.

Máme širokú sieť miestnych zastupiteľstiev, ktoré rozhodujú o mnohých zásadných veciach regionálneho významu, ale aktívna účasť občanov na dohľade nad správou týchto vecí verejných aj naďalej pokrivkáva. Ak ich nezáujem o záujmy bytostne miestne je pravidlom, aké miestne záujmy to presadia voliči u svojich poslancov? A aké miestne záujmy to má poslanec zvolený do celorepublikového zákonodarného zboru vlastne presadzovať a nespreneveriť sa poslaniu reprezentovať záujmy občanov SR? Ak ide len o pochopenie všeobecného problému, ktorému čelia regióny ako také — a nie vybavenie špecifických požiadaviek — potom stačí mať poslancov z regiónov ako existujú aj dnes, na kandidátkach strán. Aj poslanec žijúci v Bardejove alebo Detve pochopí Trebišovčana a dokáže predniesť aj jeho záujmy. Pri všetkej úcte k regiónom, neexistuje v každom z nich jedinečný a neopakovateľný náhľad, ktorým by sa obohatila verejná diskusia a zákonodarstvo.

Taktiež zodpovednosť politikov nie je nikdy o tom, či k nim máme fyzicky blízko. Aj poddaný pred tristo rokmi mal blízko k zemepánovi, stačilo sa z údolia vyštverať na hradný kopec alebo do kaštieľa vlámať. A čo tam? Šiel sa ponosovať? Išiel pánovi dať jednu po papuli? Ako presne fyzická a geografická blízkosť k voličovi donúti poslanca konať zodpovedne — a predstavme si nateraz, že panuje zhoda o tom, čo vlastne „konať zodpovedne“ vôbec znamená — ak nemá byť vedená cez fyzickú inzultáciu. Ostatne o nezodpovednostiach blízkeho druhu by mohol rozprávať každý frustrovaný volič z obcí, kde opakovane volia za starostov ľudí podozrivých alebo dokonca usvedčených z korupcie a podvodov. Na to, aby človek považoval niektorého poslanca za „svojho“, nepotrebuje čiaru na mape a správne nárečie, stačí hlas, krúžok a aktívny prístup ku kontrole jeho činností. Maličkosť, ale šíbrom jednoduchých riešení sa zdá stále príliš komplikovaná.

Lokalizácia moci blízko k tým, ktorých sa má najviac dotýkať, samo o sebe nič neznamená a nič nezlepší — ba čo viac má potenciál situáciu zhoršiť! Pri slovenskej absencii ustálených pravidiel a očakávaní, kde vzťahy stále ešte v mnohom závisia na tom, kto koho pozná a kto ako s kým vychádza, bude lokalizovanie parlamentárov znamenať len umocnenie miestnej bezmoci — stabilizáciu parochiálnych neprávostí, klanových noriem a návykov, umocnenie politiky láskavostí a záští. Politika bude ešte viac o osobných priekoch a dobrodeniach, nie o reprezentácií záujmov. Istotne, aj tá dnešná „veľká“ politika je na malom Slovensku do istej miery takáto. Ale dúfať, že liekom na malosť je ešte menšia malosť znie ako poučka od homeopata.

Predstavme si však konkrétneho voliča, ktorý nie je súčasťou žiadnej miestnej kliky, nevolil súčasného starostu ani miestnych poslancov, nerozumie si s väčšinou svojich spoluobčanov. Povedzme, že sympatizuje s SaS. Ako sa mu nedarí presadiť svoj názor na regionálnej úrovni, má aspoň šancu, že jeho hlas zaznie v celoštátnych voľbách. Ale v prípade, že bude aj poslanec volený na miestnej úrovni jeho hlas opäť prepadne, nenájde zastania. Je to presne tento moment neúmerného a dlhodobého prepadávania hlasov, trvalých menšín bez šancí, ktorý je kritizovaný aj vo Veľkej Británii, kde funguje väčšinový volebný systém viac z dôvodov tradície a ustálených záujmov, než rozumu. Napríklad Liberálni demokrati tam vo voľbách roku 2010 získali 23% hlasov, ale len 9% parlamentných kresiel.

Byť na strane porazených v demokracii, byť v menšine prevládajúcich názorov, nie je ľahký údel. Avšak byť v menšine a vedieť, že váš hlas v parlamente nemá šancu zaznieť, je ešte ťažšie. Nie odosobnené ďaleké centrum, ale táto lokalizovaná bezmoc má viac potenciál priblížiť nás k pocitom poddaného, ktorý stojí v podzámčí, tak blízko a predsa tak ďaleko od toho, aby mal komu vyriecť, čo ho kvári. Delenie krajiny na drobné volebné dŕžavy má tak šancu ešte viac prispieť k neblahému fragmentovaniu štátu a pluralizácii strachu.

Fragmentovaný štát a pluralizmus strachu

Filozofický projekt Judith Shklar akcentuje strach ako politický problém a dáva liberalizmu za cieľ dosiahnuť oslobodenie od strachu v politicky relevantnom zmysle. Samozrejme strach tu neznamená, že má každý nárok na pusu na dobrú noc a uistenie, že nieto bubákov pod posteľou, ani nejaký zákaz hororových príbehov. Strachom je tu mienený pocit vyvolaný útlakom, „arbitrárnymi, nečakanými, neopodstatnenými, aktmi násilia, opakovanými a rozšírenými aktmi krutosti“ vykonávanými vojenskými, policajnými alebo inými agentmi politického režimu [3]. Keďže cieľom liberalizmu je dosiahnuť také politické podmienky, ktoré umožnia každému jednotlivcovi maximalizovať jeho osobnú slobodu, je jeho cieľom aj sloboda od strachu z útlaku. Jednotlivec by nemal žiť v strachu, že jeho aktivity, identita alebo názory ho môžu vystaviť útlaku alebo krutosti.

Teoretici štátu, od Thomasa Hobbesa po Thedu Skocpol, liberáli od Johna Locka až po Johna Rawlsa a F.A. Hayeka sa zhodnú, že je to práve centralizovaný dominantný štát, ktorý dokáže svojou mocou a útlakom rozdrviť rozlet jednotlivca a podmaniť si ho strachom o svoju vlastnú existenciu. Boli to vždy neopodstatnené privilégia mocných, útlak a arbitrárne násilie v boji proti ktorým si liberalizmus získal svoje intelektuálne ostrohy. Preto aj riešením, ktoré väčšina týchto liberálnych teoretikov, vrátane Shklar, ponúka je ústavné obmedzenie a deľba štátnej moci a vláda zákona, ktoré dajú priestor pluralitnej občianskej spoločnosti. Toto riešenie nie je nesprávne, tento článok vôbec nemá ambíciu spochybniť 400 rokov intelektuálnej tradície. Jestvuje tu však komplikácia, ktorá si zaslúži pozornosť dnešných liberálov. V možno trochu predčasných oslavných tancoch nad skonom niektorých intelektuálnych alternatív moderného liberalizmu (predčasných obzvlášť dnes, keď v kolíske demokracie sedia v parlamente kosáky a nepodarené hákové kríže) by sme nemali zabudnúť, historickej skúsenosti napriek, že útlak a strach nie sú len dielom štátnych aktérov.

Aj inštitúcie občianskej spoločnosti, spolky, kluby, cirkvi, občianske združenia, rodiny, školy, a politické a záujmové združenia môžu byť agentmi útlaku a strachu. Tak znie téza, ktorú nám predosiela Corey Robin [4]. Tento strach síce nie je inšpirovaný fyzickým násilím, ale môže byť rovnako odzbrojujúci, napĺňaný hrozbou spoločenského vylúčenia, pohŕdania, poníženia, upretia ekonomických alebo iných možností, ak sa daný jednotlivec neprispôsobí želaným, resp. dominantným normám správania, alebo jeho identita, či svetonáhľad nejakým spôsobom nekonvenujú väčšinovému názoru.

V decentralizovanom, liberálnom štáte s dôrazom na sociálny pluralizmus tak môže stále jestvovať strach, ktorý tu nie je napriek, ale vďaka sociálnemu pluralizmu a decentralizácii moci. Čím viac je štát fragmentovaný vo svojom politickom rozhodovaní, tým je pre potenciálnych agentov útlaku aj väčšia možnosť prísť s administratívnymi reguláciami na miestnej úrovni, ktoré pomáhajú šíriť strach a útlak. Stavby rôznych múrov, či segregácia škôl sú len najmarkantnejšou ukážkou. Tak ako centralizovaná vláda predstavuje pre liberálnu opozíciu jeden koncentrovaný cieľ, jeden koherentný zdroj neprávosti, tak decentralizácia tento zápas znásobuje. Koľko miestnych rozhodnutí, nariadení dokážu rozhorčení aktivisti prečítať, koľko ich stíha novinár popísať? [5] A koľko odvahy treba ozvať sa v konkrétnej komunite, v intímnom kruhu vašich blízkych, rodiny, priateľov, susedov, známych, prevažne sympatizujúcich s útlakom?

Rovnako sloboda združovať sa je aj slobodou vylúčiť, ale sloboda vylúčiť nie je vždy sprevádzaná legitímnymi dôvodmi. Občianska spoločnosť nemusí byť len korekciou proti štátnej represií, ale môže fungovať aj ako jej náhrada. Čo je zakázané štátu, to spoločnosť voľne vykonáva: rodičovské združenia vehementne zabránia inklúzií rómskych detí, spolok na ochranu zvierat sa pri zbieraní peňazí na vlastnú činnosť ochotne zvezie na populárnej vlne rasizmu a konzervatívni myslitelia mileradi obvinia homosexuálov z nihilizmu. Občianska spoločnosť má byť útočiskom proti predátorovi menom štát, ale aj predsudky v mysliach ľudí, ktorí ju tvoria, vedia urobiť z útočiska ďalší, perfídnejší zdroj útlaku.

Nechápte zle, toto nie je obžaloba pluralizmu a decentralizácie, naopak, domnievam sa, že sú to silné zdroje pokroku, civilizačné úspechy, na ktoré máme nárok byť hrdí a ktoré treba brániť. Lenže to, že je pluralizmus žiaduci, neznamená, že máme zatvárať oči pred jeho tienistými stránkami a dúfať, že jeho neduhy zmiznú samé od seba. Nejestvuje tu totiž sám pre seba, ale len ako prostriedok — prostriedok na zväčšovanie ľudského blaha a osobného rozvoja jednotlivcov — a musíme byť preto citliví a obozretní, keď situáciu nerieši, ale naopak má potenciál ju komplikovať.

—

Poznámky

[1,2] Cf. Rehfeld, Andrew. 2005. The Concept of Constituency: Political Representation, Democratic Legitimacy, and Institutional Design. Cambridge: Cambridge University Press.

[3] Rozpoznať, že strach vyvolaný očakávaním inštitucionalizovaného útlaku je nekompatibilný so slobodou je pre Shklar len prvotnou morálnou intuíciou, princípom, od ktorého sa má liberálne uvažovanie odraziť. Strach smie fungovať len ak je zapojený do fungovania legitímneho odstraňovania väčších krutostí, t.j. tak ako máme hrozbu sankcií za porušovanie zákona, vrah nemá nárok na sťažnosť, že žije v strachu z polície. Pozri: Judith Shklar, „Liberalism of Fear“, Political Thought and Political Thinkers, ed. S. Hoffmann (Chicago: University Of Chicago Press, 1998).

[4] Corey Robin, “Fragmented State, Pluralist Society: How Liberal Institutions Promote Fear”, Missouri Law Review 2004 Vol. 69: 1061–1093). Pozri tiež jeho knihu “Fear: The History of a Political Idea” 2004 Oxford: Oxford University Press.

[5] Ibid. 1073

—

Autorská poznámka

Tento text je zlepený (s minimálnymi úpravami) zo 4 textov, ktoré som na tému volebného systému a jeho zmien publikoval na portáli jetotak.sk v roku 2012. Tento web už žiaľ neexistuje a mne bolo ľúto, že nemám ako odkázať na svoje staré písačky. Som veľmi lenivý opakovať sa, ak už som raz niekde niečo napísal. Takže takto.