Kľúč na určovanie fašistov
Prečo môžeme označovať poslancov KDŽP za fašistov?
Minulý rok v máji som sa s mierne pobaveným znepokojením dozvedel, že ma chce žalovať jeden fašista.
V podcaste Aktualít som vtedy totiž označil poslancov KDŽP za fašistov. Poslancovi Tarabovi sa to nepáčilo natoľko, že sa mi na svojom verejnom Facebookovom profile začal vyhrážať žalobou.
Naozaj ma to zarazilo, nebudem sa tváriť, že nie. Súdiť sa za odborný názor, navyše zaň chcieť vysúdiť aj nemajetkovú ujmu?
Teda, fašistom dôverovať vo všeobecnosti netreba, ale bral som to vážne aspoň do tej miery, že som si začal pripravovať nejaký materiál na obranu, keby na to prišlo.
Napokon to dopadlo presne, ako by ste čakali, žaloba žiadna neprišla. Pánko robil ramená pred svojím obecenstvom, ale za tú námahu podávať nezmyselné a šikanózne žaloby som mu nestál. Predsa len, nie som dosť exponovaný, nebolo by zase až tak veľa publicity.
Navyše som vtedy ani len virtuálne nezožral jeho návnadu a neurobil verejný flejm na sociálnych sieťach. Nechcel som pánovi poslancovi zvyšovať profil. Mal vtedy len niekoľko tisíc sledovateľov. Dnes sa už, mimochodom, vytrvalou prácou, t.j. šírením nenávisti a demagógie, vypracoval na vyše 28 tisíc sledovateľov. Tento článok mu sotva profil výrazne zväčší.
Dnes to tiež vyzerá tak, že poslanci okolo pána Tarabu (čo vlastne znamená Taraba, rodina Kuffovcov a možno Podmanický) by mohli byť ochotní podporiť prípadnú Matovičovu menšinovú vládu (resp. nehlasovať za jej pád).
Je teda čas vrátiť sa k môjmu tvrdeniu, že sú to fašisti a vysvetliť si prečo. Lebo ak sa Matovič hodlá v budúcnosti opierať o poslanecké hlasy fašistov, je dobré v tom mať jasno. Bude to na jeho večnú hanbu. Niežeby nejakú mal.
Takže poďme na to.
V prvom rade si treba ujasniť základnú vec. Fašista nie je nadávka. Je to označenie ideologického smeru. To, že je hanebný a zaslúžilo opovrhovaný, je druhoradé. Pojem má nejaký obsah, opisuje dáku ideologickú realitu. „Nálepky“ ako sa niekedy znevážlivo takéto klasifikácie nazývajú, sú užitočné, lebo nám pomáhajú opisovať realitu.
Tu je teda taký vysvetľujúci odpočet a depozitár príkladov, prečo to označenie v prípade pána Tarabu a jeho kolegov je celkom na mieste.
Ťažko z niektorých všeobecných fráz a protirečivých tvrdení extrahovať nejaké jasné ideologické posolstvo. Keby ste si pozreli program KDŽP (strana sa medzitým premenovala na „Život“, ale asi uznáte, že toto si ani ten týždenník nezaslúžil, takže pre potreby tohto textu ostaneme pri značke KDŽP) na ich vyše rok neaktualizovanom webe, nájdete tam len pár viet, ktoré okrem výraznej obsesie s interrupciami nemusia na prvý pohľad nič prezradiť.
Keď vravím, že KDŽP sú fašisti, opieram to o jedno politicky praktické tvrdenie a niekoľko ideologických tikov, ktoré možno v ich verejných prejavoch badať.
Čisto z praktického hľadiska: KDŽP podpísalo predvolebný pakt o spolupráci s fašistickou stranou Kotlebovcov — na ich spoločnej kandidátke boli aj za KDŽP zvolení traja poslanci. Sedeli spolu pár mesiacov v klube a jediné, čo ich napokon rozkmotrilo, podľa oficiálnych výrokov, bolo, že im poslanec Mazurek chcel rozkazovať.
Ak niekto paktuje s fašistami, notuje si s fašistami, kandiduje s fašistami a v zásadných politických otázkach sa zhoduje s fašistami, potom sa naozaj nemôže urážať, ak ho niekto — či už laik alebo odborná verejnosť — nazve fašistom.
Kto líha medzi otruby, prichodí svini pod zuby. (Také je vraj jedno slovenské porekadlo. Neviem sa vyjadriť, nie som poľnohospodár.)
Ale tak poďme k ideológii.
V politológii rozumieme ideológiou viac-alebo-menej súrodý súbor hodnôt — svetonáhľad — orientujúci politické konanie. Každý máme nejakú ideológiu. Súbory, ktorých prvky sa u viacero ľudí opakujú v príbuznej podobe zvykneme klasifikovať — zaraďovať do rovnakého pojmového chlievika. Naučili sme sa tak rozlišovať na základe istých kľúčových čŕt viacero ideológii: liberalizmus, socializmus, konzervativizmus, alebo napr. aj fašizmus.
Konštatovať, že je niekto fašista je z politologického hľadiska proste otázkou rozpoznávania týchto čŕt.
Isteže, nikoho ideológia nie je „učebnicová“, ideologické pojmy sa obmieňajú ako nábytok v miestnosti — ale to nám nebráni zhruba konštatovať, podľa prítomného nábytku a spôsobu jeho užívania, či sa nachádzame v kuchyni, spálni, alebo obývačke.
V ideológiách tiež dochádza k obmieňaniu pojmového nábytku — ale napriek tomu vieme rozpoznať istú príbuznosť a podobu a na základe toho konštatovať o aký ideologický smer ide.
Nasledovný výpočet si nenárokuje na kompletnosť, ale čo spravidla vidíme u fašistov je (vychádzajúc z prác Michaela Freedena, Umberta Eca a Jasona Stanleyho):
- obrana mýtickej minulosti;
- extrémny nacionalizmus;
- silné ľpenie na spoločenskej hierarchii — vrátane hierarchie rodovej (ale môže byť aj etnická, rasová, náboženská, sexuálna, a pod.);
- kult maskulinity (mužnosti);
- pocit ohrozenia, paranoja a pocit obliehania („nepriatelia“ sú všade“, číhajú a chystajú všemožné úklady a sprisahania);
- nepriatelia sú naraz nebezpečne silní a zároveň smiešne slabí;
- obsesia s (morálnym aj spoločenským) úpadkom, resp. presvedčením o blížiacej sa skaze a zániku (či už Sodoma Gomora rodnej viesky, alebo Götterdämmerung pevnosti Európa);
- apel na frustrácie nižšej strednej triedy (obyčajný človek, nižší manažér, živnostník a drobný podnikateľ a všetky úklady, ktoré na nich spriahajú tí tam hore);
- propagandistické popieranie reality a ideologická deformácia obvyklých pojmov (sloboda, tyrania, genocída);
- silný tradicionalizmus (resp. reakčná nostalgia za „starými dobrými časmi“);
- zveličovaný pocit ublíženosti, dojem, že rečník je tu jedinou skutočnou obeťou (seba-viktimizácia);
- autoritarianizmus a extrémny dôraz na právo a poriadok, vzývanie silnej a tvrdej ruky, ktorá urobí poriadok;
- odmietanie názorovej plurality (iné názory a hodnoty sú kúpené, pomýlené, šialené);
- iracionalita a orientácia na činy (dosť bolo „žvanenia“, krasorečnenia — treba konať!);
- selektívny populizmus (len časť ľudu je skutočným a správnym ľudom);
- opovrhovanie inštitúciami parlamentnej demokracie (vrátanie politických strán), opovrhovanie procesmi, vládou práva, ľudskými právami;
- anti-intelektualizmus, resp. výsmech a odpor voči práci ducha, abstraktnému mysleniu a vedeckému bádaniu (najmä humanitné a sociálno-vedné skúmanie, ktoré komplikuje mnohé z fašistických predstáv).
Čo treba mať na pamäti je: samotný jeden či dva prvky ešte neznamenajú, že máte do činenia s fašistom, ale ak niekto napĺňa čoraz viac a viac týchto čŕt, môžete si začať robiť fajočky. A nebáť sa použiť slovko začínajúce na f.
Jednou z obsesií v prejavoch predstaviteľov KDŽP je pocit ohrozenia. Na každom kroku číha smrteľné nebezpečie — za dverami záhuba.
Slovensko totiž podľa nich ohrozuje: progresivizmus, genderizmus (resp. „gender ideológia“), neomarxizmus, islamizácia (a „EUrábia“), vymieranie populácie (myslené tej kresťanskej a bielej), genocída detí (tu sa myslí reprodukčné právo žien), a tak podobne.
- Viliam Oberhauser (člen KDŽP) to v blogu vyjadril takto: Slovensko a Európu ohrozujú gender ideológia, migranti, Islam.
Pocit ohrozenia prerastá vo fašistickej rétorike do stihomamu a politickej paranoje.
Možno by v rámci predstierania, že v KDŽP nie sú fašisti mali zobrať pánovi Oberhauserovi členský preukaz. Alebo mu odporučiť, nech toľko nebloguje.
Nemusel by potom púšťať do sveta ani blogy o „satanských koreňoch gender ideológie“, v ktorých príkladne ponúka už spomínané pocity ohrozenia, stihomamu, ako aj sexuálnu úzkosť z narušenia patriarchálnych vzorcov a skazenia mládeže:
- “Každý kresťan, ktorý dá hlas liberálom a zvlášť PS-Spolu, dá hlas satanistickej ideológii, ktorá zavraždí dušu našej mládeže.”
Možno by členovi predsedníctva KDŽP, pánovi Miroslavovi Vetríkovi mohli tiež povedať, nech toľko na vlastnom Facebooku už neoslavuje mýtickú minulosť fašistického slovenského štátu a jeho prezidenta, vojnového zločinca Jozefa Tisa.
- Takto krásne si pán Vetrík pripomenul výročie, kedy Tiso odvisol:
- Prečo si v deň výročia vzniku zločinného fašistického štátu chce pripomínať “štátnosť”? To sú záhady.
K fašistickej ideológii patrí aj realitu popierajúca propaganda. Do tohto propagandistického repertoáru patri aj politická fantazmagória o tzv. „gender ideológii“. Vyšinutá konšpiračná teória, podľa ktorej nie je za šírením myšlienok rodovej rovnosti, reprodukčných práv žien a tolerancie k právam sexuálnych menšín nič iné, než systematické sprisahanie feministiek, neomarxistov a medzinárodných organizácii s cieľom poprieť biologickú realitu človeka a zničiť rodinu.
Detaily sa rôznia, alebo ani nie sú jasné, ale to nemusia byť, stačí, že to znie zlovoľne. V panteóne fašistických sprisahaní netreba nad uveriteľnosťou príliš dumať.
Hovoriť ale o „genderizme“ a „gender ideológii“ je v rétorike moderného fašizmu poznávacie znamenie na úrovni „židobolševizmu“, ktorým vysvetľovali všetko zlo na svete kedysi starí fašisti.
- Ďalší genderizmus a „gender ideológiu“ si už vo vyjadreniach KDŽP nájdete iste aj sami.
- Nechce sa vám 3 sekundy hľadať? Aha, pán Taraba považuje odbor rodovej rovnosti za “trójskeho koňa genderizmu”.
Apropo, neomarxizmus a obviňovanie kohokoľvek z príslušnosti ku (krypto)marxizmu, či kultúrnemu (neo)marxizmu patrí k ďalším fašistickým tikom. Spolu s genderizmom je to populárna konšpiračná teória, ktorá má pôvod v anglo-americkej krajnej pravici. Občas sa do toho zamieša aj “globalizmus” (čo ak chcete rozkľúčovať, znamená, uhádli ste, Židov).
Takto napr. vidí pán Taraba svojich politických oponentov (v rozhovore pre Denník Slovensko, v ktorom hojne konšpiruje o “neomarxizme”):
A zase takto si zafilozofoval Tomáš Janco, člen a kandidát za KDŽP. November ‘89 bol inscenovaný, marxizmus tiahne inštitúciami a je všade.
- A vedeli ste, že koronavírus je “globalistický vírus”? Pán Janco vám to vysvetlí.
Napokon, jedným z charakteristických znakov fašizmu je aj anti-intelektualizmus. Ako zdôrazňuje Jason Stanley v knihe „Ako funguje fašizmus“, fašisti majú za cieľ spochybniť verejný diskurz, podkopať dôveru k inštitúciám vzdelanosti a odbornosti.
Poznanie prináša schopnosť rozlišovať, sťažuje splošťovanie a ľahké vytváranie pohodlných nepriateľov. Popieraním odbornosti a jej relevantných nositeľov ostáva vo verejnom priestore len čistá moc a kmeňová logika. V tej, napokon, fašisti vždy excelovali.
- Jeden príklad za všetkých, pán Taraba sa pri samotnom svojom vyhrážaní, že na mňa podá žalobu za označenie za fašistov, tiež stihol vyznať, že vyštudoval “najväčšiu pavedu v dejinách ľudstva: politológiu. Ľudia čo toto skončia nevedia poväčšine z ničoho nič, len slúžia ako táraji, čo sa tvária, že poznajú svet lepšie ako iní.”
—
Hľadanie ďalších čŕt už ponechávam ako cvičenie pre čitateľov a čitateľky. Je to dosť jednoduché. Materiálu je rozhodne veľa, nájdete ich v statusoch a prejavoch strany, či v prejavoch, blogoch, alebo statusoch pánov Tarabu, Kuffov, Vetríka, Janca, či Oberhausera, alebo ďalších. Nájsť všetky vyššie uvedené príklady mi zabralo asi 3 hodinky čistého času.
Prajem príjemnú zábavu.
